Z dvoch dlaní

Z dvoch dlaní urob mi
stenu, čo ma bráni
a dvoma dlaňami
uchop ma v tápaní,
pre rieku divokú
vytváraj zábrany.

Do konca adventu
pohnime s vecami,
ja čakať budem tu
a potom ohlás mi,
že veci pohli sa
a na list od dcéry
si predsa odpísal.

Nemožné človeku,
no Boh to dokáže,
oči mám zatvoriť,
veriť a dúfať, že
zviazané rozviažeš.

Že svetlo predsa je
niekde za temnotou,
že nemám zranenie,
ktorého by si sa
zázračne nedotkol.

Ú, ú, ú.

Z dvoch dlaní urob mi
stenu, čo ma bráni
a dvoma dlaňami
uchop ma v tápaní,
nech kráčam po mori,
kde si ty, Boh, s nami.

Viem, celý čas si ma
nepúšťal z dohľadu
a moje kroky už
nesmelo nezájdu,
spolu si sadnime
pod skalu, pod ktorou
budeš mi oporou.

Nemožné človeku,
no Boh to dokáže,
oči mám zatvoriť,
veriť a dúfať, že
zviazané rozviažeš.

Že svetlo predsa je
niekde za temnotou,
že nemám zranenie,
ktorého by si sa
zázračne nedotkol.

Ú, ú, ú.

Nemožné človeku,
no Boh to dokáže,
oči mám zatvoriť,
veriť a dúfať, že
zviazané rozviažeš.

Že svetlo predsa je
niekde za temnotou,
že nemám zranenie,
ktorého by si sa
zázračne nedotkol.